Adršpašsko-teplické skály

Dva svety, jedna krajina

Adršpašské a Teplické skály ležia od seba len na skok. Tak blízko, že by si mal pocit, že budú rovnaké.

A predsa sú úplne iné.

Keď s ľuďmi vstupujeme do Adršpašsko-teplických skál, hneď na začiatku im hovorím jednu vec: nech sa nesnažia všetko pomenovať. Pretože skaly sa aj tak pomenujú samy.

Adršpach je hravejší. Skaly tu dostali mená, tvary a príbehy. Veže, brány a postavy, ktoré pripomínajú skamenelých ľudí – takých, čo tu akoby zostali stáť o niečo dlhšie než ostatní.

Teplické skály sú tichšie. Rozsiahlejšie, pokojnejšie, menej nápadné. Človek tu nemá potrebu hľadať tvary, skôr má pocit, že kráča krajinou, ktorá si vystačí sama so sebou.

Nie sú to dve verzie toho istého miesta. Sú to dva rozdielne svety, ktoré od seba delí len krátky presun – a predsa si každý z nich pýta iný krok, iné tempo, inú pozornosť.

Tieto skaly nevznikli naraz a ani sa nedajú pochopiť naraz. Vznikali pomaly, trpezlivo, vrstviac sa v čase, rovnako ako príbehy, ktoré si k nim ľudia postupne pridávali. Rád v nich spomaľujem. V Adršpachu pri detailoch a fantázii, v Tepliciach pri priestore a tichu. A často sa stáva, že práve v tom porovnaní si ľudia uvedomia, ako rozdielne dokáže príroda rozprávať.

Adršpašsko-teplické skály nie sú miestom, ktoré by sa dalo "odškrtnúť". Sú miestom, ktoré sa spoznáva postupne – niekedy počas jedného dňa, inokedy až počas druhého. A keď sa niekto na konci opýta, ktoré z tých dvoch skál sú krajšie, zvyknem povedať, že to je rovnaké, ako keby sa pýtal, či je krajšie ticho alebo príbeh.