Morskie Oko

Jazero, ktoré vraj videlo more

Keď s ľuďmi smerujeme k Morskiemu Oku, takmer vždy niekto položí tú istú otázku:

"A prečo sa vlastne volá Morské oko, keď sme tak ďaleko od mora?"

A presne vtedy je ten správny čas povedať, že podľa starej povesti je toto jazero s morom skutočne spojené. Podzemnými chodbami, hlboko pod Tatrami, kde voda putuje ďalej, než by sme si vedeli predstaviť. Či je to pravda, nikto nevie s istotou. Ale Morskie Oko sa aj vďaka tejto legende pozerá inak.

Nie je to jazero, ktoré by bolo potrebné vysvetľovať. Jeho krása je priamočiara, takmer samozrejmá. Obklopené štítmi, ktoré sa zrkadlia na hladine, pôsobí ako miesto, kde sa príroda rozhodla nič neskrývať.

A predsa má v sebe ticho. Nie ticho neprítomnosti, ale ticho rešpektu.

Keď sa človek zastaví pri brehu a prestane hľadať ten správny uhol na fotografiu, uvedomí si, že tu netreba robiť nič viac – len stáť a pozerať sa.

Morskie Oko nie je cieľ, ku ktorému sa uteká. Je to miesto, ku ktorému sa prichádza. Krok za krokom, s výhľadmi, ktoré sa postupne otvárajú, a s pocitom, že to najdôležitejšie sa odohráva cestou.

Rád hovorím, že Morskie Oko netreba "zdolať". Netreba ho mať odfotené zo všetkých strán. Stačí mu venovať chvíľu pokoja a nechať ho, nech si človeka získa samo.

A keď sa ma niekto na záver opýta, či je naozaj spojené s morom, odpoviem, že možno áno… ale dôležitejšie je, že je spojené s niečím, čo si z tohto miesta odnášame so sebou.