Oświęcim
Miesto, ktoré sa neobchádza.
Sú miesta, kam sa ľudia boja ísť. Nie preto, že by nevedeli, kde ležia, ale preto, že tušia, čo by tam mohli cítiť.
Oświęcim je jedným z nich.
Keď sa ma ľudia pýtajú, prečo práve Oświęcim – a nie iné miesta, ktoré s ním dnes prirodzene porovnávame, zvyknem odpovedať otázkou: A prečo práve Poľsko? Preto, že Poľsko nikdy pred hitlerovským Nemeckom nekapitulovalo? Preto, že tu žila početná židovská komunita? Preto, že krajina bola pomerne rovinatá, ľahko dostupná, strategická? ... Prečo, prečo, prečo.
A prečo práve Oświęcim?
Keď ideme autobusom, ukazujem von z okna. Na koľajnice. Veľa koľajníc. Z rôznych smerov. Aj dnes je to dôležitý železničný uzol. Ukazujem na miesto, kde stáli opustené kasárne po poľskej armáde. Na mesto schované medzi dvomi riekami. Na polohu, ktorá bola z pohľadu nacistickej logistiky "praktická".
A vtedy sa niečo zmení. Otázka "prečo?" prestane byť abstraktná.
Oświęcim nevznikol ako symbol zla. Vznikol ako výsledok rozhodnutí, plánovania, chladného uvažovania. A práve to je na ňom najťažšie.
Bol som tu mnohokrát. A aj tak ma toto miesto zakaždým dostane. Nie krikom. Nie šokom. Ale tichom.
Sprevádzanie v Oświęcime nie je o emóciách, ktoré treba "zvládnuť". Je o pochopení, že dejiny nevznikajú náhle – ale krok za krokom, otázku po otázke, rozhodnutie po rozhodnutí.
A možno práve preto má zmysel sem ísť. Nie preto, aby sme si dokázali, že to vydržíme. Ale aby sme si uvedomili, že porozumenie je tiež forma pamäti.