Košice

Mesto, ktoré netreba objaviť. Stačí mu dať čas.

Keď s ľuďmi prídem do Košíc, zvyknem im povedať, aby sa prvých pár minút len pozerali.

Bez hľadania atrakcií, bez plánov, bez otázky, čo všetko musia stihnúť.

Košice sa neukazujú naraz. Odkrývajú sa pomaly – krok za krokom po Hlavnej ulici, medzi Dómom svätej Alžbety, Kaplnkou svätého Michala a tichými miestami, ktoré by si človek bez sprievodcu ľahko nevšimol.

Toto mesto má zvláštny pokoj. Gotika tu nestojí na piedestáli, ale žije spolu s kaviarňami, lavičkami a každodennosťou. História nie je výklad, je to súčasť priestoru, ktorým sa prechádza.

Košice boli mestom dávno predtým, než sa o mestách začalo hovoriť ako o značkách. Križovatka ciest, obchodov, jazykov aj vierovyznaní – a túto rozmanitosť cítiť dodnes, aj keď sa o nej práve nerozpráva.

Rád v Košiciach spomaľujem. Zachádzam do dvorov, prechádzam pasážami, ukazujem detaily, ktoré nie sú na pohľadniciach, ale v pamäti zostávajú najdlhšie.

Pre mňa sú Košice mestom istoty. Nie okázalej, ale pokojnej. Mestom, ktoré nepotrebuje ohurovať, aby pôsobilo silno.

A často sa mi stáva, že na konci prehliadky počujem vetu: "Nečakal som, že Košice budú takéto." Vtedy viem, že mesto urobilo presne to, čo vie najlepšie – nechalo sa spoznať vo svojom vlastnom rytme